Cudzinci medzi nami: Ako prežívajú každodenný pracovný život na Slovensku?

Samozrejme, miestna kultúra je len jeden z faktorov, ktoré ovplyvňujú interakciu medzi ľuďmi. Do hry ešte výraznejšie vstupujú osobnostné črty a celý kontext stretnutia. (Zoznámenie na detskom ihrisku je určite jednoduchšie ako v roli krízového manažéra zachraňujúceho firmu pred kolapsom.)

Avšak to, že rezervovanosť Slovákov spomínajú cudzinci v mnohých rozhovoroch či blogoch, nie je náhoda.

Pripomína mi to vajíčko, ktoré išlo v slovenskej ľudovej rozprávke na vandrovku: je hladučké, jednoliate, ťažko sa mu dostať pod povrch. No ak dostatočne dlho ťukáte, môžete naraziť na jemné a príjemné vnútro. Vyžaduje to trpezlivosť, ale stojí za námahu.

Rozprávky sú zrkadlom spoločnosti, archetypálne modely sa dedia z generácie na generáciu. A teda by nás ani nemalo veľmi prekvapiť, že metafora vajíčka zodpovedá teórii o osobnom a verejnom priestore.

Verejný a osobný priestor

Sú kultúry, národy, kde sa ľudia javia ako otvorení voči neznámym, kde prvotný kontakt je veľmi ľahký a prirodzený. Také kultúry môžeme prirovnať k broskyni: na prvé zahryznutie príjemné, po čase však natrafíme na tvrdú kôstku. V takých krajinách (povedzme U.S.A, Španielsko či Holandsko) sa ľudia správajú spontánnejšie, neznámi na ulici sa s vami púšťajú do reči, a v novej práci vás kolegovia pokojne môžu pozvať k sebe na zoznamovaciu návštevu, ktorá však pre nich neznamená začiatok hlbokého priateľstva.

Takýto poloprofesionálny kontakt je dostatočný pre udržiavanie kolegiálnych či susedských vzťahov, nebudujú sa však automaticky trvalé lojality alebo pevné väzby. Svoje súkromie, tá kôstka broskyne, zostáva prísne strážené vo vnútri. Osobné vzťahy si broskyne tvoria pomalšie a sú starostlivo selektované.

Opačný prístup k osobným hraniciam majú krajiny, kde sú ľudia na začiatku formálni, uzavretí, ťažšie sa s nimi nadväzuje kontakt. Keď sa však už kontakt vybuduje, bariéry neexistujú a môže vzniknúť dôvernejší vzťah. Ide o takzvané kokosové kultúry: tvrdí na povrchu, a srdeční vo vnútri. Ide napríklad o zamrznutú Škandináviu, Nemecko, a aj stredoeurópske národy. Asi neprekvapí, že do tejto kategórie sa radí aj Slovensko.

Kokos, či po našom vajíčko: sprvoti neprístupní a uzavretí, ale citliví a priateľskí vo vnútri.

Treba zdôrazniť, že žiaden kultúrny model nie je nadradený: rezervovaný, či naopak otvorenejší štýl spoločenskej interakcie fungujú a sú dobre známe v jednotlivých kultúrnych komunitách. Komplikácie nastávajú, keď do týchto zavedených systémov vstúpi rušivý prvok, inakosť.

Cudzinci, ktorí vstupujú na slovenské pracovisko, si môžu všimnúť nasledovné:

Slováci si chránia súkromie. Po práci sa na drink chodí zriedkavo a teambulding mimo pracovnej doby má malú šancu na úspech. Rodina je najdôležitejšou hodnotou, a jej čas je posvätný.

Ľudia majú svoje zavedené priateľské kruhy a pre novoprišelca nie je jednoduché do týchto kruhov preniknúť.

Presieťovanosť malej krajiny ovplyvňuje aj rozhodovacie mechanizmy: popri schopnosti kandidáta či kvalite produktu zaváži aj osobný kontakt, reputácia a odporúčanie.

Profesionálny kontakt je najmä sprvoti formálny a rezervovaný. Príliš otvorení a neformálni zahraniční manažéri nemajú dôveru: Američania alebo Holanďania môžu byť pre Slovákov príliš osobní, príliš rýchli alebo príliš priami.

Na Slovensku sa rešpektujú hierarchie. Prevládajú hierarchické štruktúry, kde sa rozhoduje centralisticky. Z toho vyplýva veľká opatrnosť pri prinášaní nových návrhov.

Spätná väzba je pomerne citlivou témou a treba ju podávať jemne a skôr v súkromí. Slováci sa vyhýbajú otvorenej konfrontácii. Zamestnanecké prieskumy si vyžadujú anonymitu a bezpečný priestor.

Ilustrácia z knihy In_akosti slovenské

Odporúčania pre cudzinca pracujúceho medzi Slovákov

Buď trpezlivý s budovaním dôvery: Ukáž, že si spoľahlivý, dodržuješ, čo povieš, a že rešpektuješ ich priestor. To hovorí viac ako 10 úsmevov.
Rešpektuj hierarchiu a formálnosť: Pozoruj, ako komunikujú ostatní, a prispôsob sa. Nepreberaj hneď iniciatívu.
Nečakaj, že ľudia povedia všetko nahlas: Po porade sa pýtaj: „Je niečo, čo ste možno nechceli povedať nahlas pred všetkými?"
Venuj pozornosť neformálnym rozhovorom: Buď prítomný a počúvaj — aj medzi riadkami. Rešpektuj, že ľudia nechcú miešať prácu so súkromím.
Svoju otvorenosť dávkuj opatrne: Začni radšej neutrálnou a profesionálnou komunikáciou, a otváraj sa postupne.

Záverom: Jeden nikdy nevie...

Keď som v detstve počúvala zvláštnu rozprávku o vajíčku, ktoré sa vybralo do sveta, ešte som netušila, že raz budem túto metaforu používať pri rozhovoroch o kultúre a každodenných medziľudských interakciách.

Dnes viem, že to ťukanie do neznámeho nie je len o skúsenosti cudzincov. Je to o každom z nás — o ochote dať šancu niekomu novému, o schopnosti vydržať chvíľu ticha, o tom, že nie každý úsmev je falošný a nie každá formálnosť znamená nezáujem.

Ak prijmeme, že vajíčko, rezervovaný človek nemusí byť chladný, len opatrný, a že aj broskyňa má svoje slabé miesta, dokážeme si k sebe nájsť cestu.

Skúsme teda byť voči vandrovníkom empatickejší. Nielen ako jednotlivci, ale aj ako kolektívy, tímy, firmy. Pomôžme im zorientovať sa v našom nepísanom návode na použitie.

Zdroje

Trompenaars, F., & Hampden-Turner, C. (1997). Riding the Waves of Culture. McGraw-Hill.
E. Meyer: The Culture Map: Breaking Through the Invisible Boundaries of Global Business. PublicAffairs.
Robert Gibson: Bridge the Culture Gaps. Nicholas Brealey Publishing 2021.
Tužinská, H., & Voľanská, Ľ. (Eds.). (2016). In_akosti slovenské. Z rozprávaní cudzincov. Bratislava: CVEK.